Prolog: Koniec jednej éry
Európske vinohradníctvo 19. storočia bolo svetom tisícročných tradícií. Vinice boli osadené pravokorenným viničom ušľachtilej odrody Vitis vinifera, ktorého korene priamo čerpali živiny z pôdy, kde rástli po celé generácie. Bolo to obdobie neprerušenej kontinuity, v ktorom sa umenie výroby vína dedilo z otca na syna, pričom sa verilo, že vinič je neoddeliteľne spojený so svojou domovinou. Táto idyla sa však mala čoskoro nenávratne zmeniť. Do Európy dorazil neviditeľný nepriateľ, ktorý viedol k takej masovej deštrukcii, že v dôsledku toho historici a vinári dodnes rozdeľujú dejiny vína na dve éry: B.P. (pred fyloxérou) a A.P. (po fyloxére).
Kapitola 1: Invázia neviditeľného nepriateľa
Neviditeľný zabijak
Fyloxéra viničová, vedecky známa ako Daktulosphaira vitifoliae, je mikroskopický škodca podobný voške, ktorý sa stal synonymom pre globálnu vinársku pohromu. Svojim obzvlášť deštruktívnym charakterom si vyslúžil prívlastok vastatrix, čo v latinčine znamená „pustošiteľka“. Tento hmyz je schopný pohlavného aj nepohlavného rozmnožovania, čo mu umožňuje rýchlo vytvárať obrovské populácie a vyvíjať nové, virulentnejšie biotypy. Aj keď môže napádať listy aj korene, katastrofu pre európske vinohrady spôsobila jeho koreňová forma. Fyloxéra sa živí miazgou z koreňov viniča, čo vedie k ich odumieraniu v dôsledku sekundárnych bakteriálnych a plesňových infekcií. Smrť viniča môže nastať už v priebehu 3 až 10 rokov, pričom v suchších podmienkach je tento proces ešte rýchlejší.
Nešťastný príchod
Pravlasťou fyloxéry je údolie rieky Mississippi na východe Spojených štátov. Tamojšie pôvodné odrody viniča rodu Vitis si v priebehu evolúcie vytvorili prirodzenú odolnosť voči tomuto škodcovi. Osudný presun neviditeľného nepriateľa do Európy nastal v polovici 19. storočia, keď európski botanici a nadšenci dovážali americké odrody na študijné účely a na boj proti iným chorobám. V tom čase neexistovali žiadne regulačné opatrenia. Príchod fyloxéry do Európy sa pripisuje aj nešťastnej akcii grófa Agostona Haraszthyho, ktorý v roku 1861 priviezol do Kalifornie 350 rôznych odrezkov z Európy. Tieto odrezky údajne priniesli do Spojených štátov fyloxéru, čo viedlo k prvému zamoreniu v USA, no zároveň to bol práve transatlantický prenos, ktorý priniesol skazu do Európy.
Prvé príznaky a veľká vedecká debata
Prvé významné ohnisko nákazy sa objavilo vo Francúzsku, v južnej časti regiónu Rhône. Zdroje sa líšia v presnom dátume, avšak najčastejšie sa uvádza rok 1862 alebo 1863, pričom pestovatelia hlásili prvé úhyny v roku 1866. V priebehu niekoľkých rokov listy chradli, uschli a nakoniec celý vinič podľahol chorobe. Keď v roku 1868 francúzska vláda vyslala vyšetrovací tím, ten pri vykopávaní odumretých rastlín nenašiel nič, no korene susedných, ešte živých viničov sa hemžili mikroskopickými žltými chrobákmi.
Tento objav však nevyriešil problém okamžite. Namiesto toho viedol k sedemročnej, verejnej a ostro sledovanej vedeckej debate. Na jednej strane stáli vedci v Paríži, ktorí zastávali názor, že fyloxéra je len symptómom a nie príčinou choroby, čo odzrkadľovalo staršie, mystickejšie uvažovanie. Proti nim stál entomológ Jules-Émile Planchon, ktorý tvrdil, že fyloxéra je hlavnou príčinou skazy. Tento spor nebol len vedeckým nesúhlasom, ale predstavoval aj spoločenskú a intelektuálnu bitku o to, či sa bude veriť novým, vedeckým metódam, alebo starým presvedčeniam. Až obrovská povodeň v roku 1869, ktorá na niekoľko týždňov zaplavila infikovaný vinohrad a vyhladila škodcu, poskytla empirický dôkaz, že príčinou je vonkajší faktor spojený s pôdou.
Rýchle šírenie a spúšť
Po objasnení príčiny bolo už neskoro. Hoci sa fyloxéra šírila prirodzene, často jej pomáhali vinári, ktorí ju prenášali na svojich topánkach alebo na poľnohospodárskom vybavení. Z juhu Francúzska sa šírila koncentricky do celého vinárskeho sveta. Do Bordeaux dorazila v roku 1869, do Portugalska v roku 1871 a do španielskej oblasti Rioja v roku 1899. Na Slovensko dorazil révokaz do Hontu v roku 1886 a do Radimova po roku 1890. Len niekoľko oblastí dokázalo vzdorovať, a to hlavne vďaka geografickým podmienkam: oblasti s piesočnatými alebo bridlicovými pôdami a tie s veľmi suchou klímou boli ušetrené.
Kapitola 2: Zrútenie jedného sveta
Vyčísliteľná katastrofa
Ekonomické a spoločenské dôsledky fyloxéry boli zdrvujúce. Vo Francúzsku klesla celková produkcia vína z 84,5 milióna hektolitrov v roku 1875 na iba 23,4 milióna hektolitrov v roku 1889. Odhady uvádzajú, že epidémia zničila dve tretiny až deväť desatín všetkých európskych viníc.
Ekonomické a zdravotné dôsledky epidémie fyloxéry vo Francúzsku
| Ukazovateľ | Rozsah poklesu |
| Strata príjmu v poľnohospodárstve | 16-22% |
| Celkový pokles príjmu v zasiahnutých regiónoch | 10-15% |
| Zníženie výšky u detí narodených v postihnutých rokoch | 1.6-1.9 mm (v dospelosti) |
| Zníženie výšky u detí z vinárskych rodín | 0.6-0.9 cm (v dospelosti) |
Tieto čísla poukazujú na to, že fyloxéra nebola len ekonomickou katastrofou, ale jej vplyv bol hlboko humanitárny a medzigeneračný. Hoci celkový pokles príjmov sa môže zdať malý v širšom kontexte, jeho dosah bol mimoriadne silný. Zmenšenie priemernej výšky o 1.6 až 1.9 milimetra u generácie, ktorá zažila fyloxéru v detstve, je významné, ak vezmeme do úvahy, že priemerná výška za celé 19. storočie vzrástla iba o 2 centimetre.
Spoločenské šokové vlny
Tisíce vinárskych rodín prišli o svoje živobytie. Malí producenti, ktorí si nemohli dovoliť nákladný boj proti chorobe, boli nútení opustiť svoje vinice. To viedlo k rozsiahlemu opúšťaniu viníc a masovej emigrácii v niektorých regiónoch, ako napríklad v Rioja, kde muselo emigrovať viac ako 20 % populácie. Miestne slovenské zdroje potvrdzujú podobný osud v obci Selešťany, kde sa počet obyvateľov znížil v rokoch 1890 až 1900. Hoci štúdia na úrovni celého Francúzska nezistila významné zmeny v migračných vzorcoch , pre malé, vysoko špecializované komunity bol pokles príjmov taký hlboký, že odchod bol nevyhnutný. Tento rozpor medzi makroekonomickými údajmi a lokálnymi skúsenosťami svedčí o tom, aký zničujúci bol dopad krízy na komunitnej úrovni.
Jazvy na krajine a jazyku
Katastrofa zanechala trvalé stopy nielen na životoch ľudí, ale aj na krajine a v jazyku. V portugalskom regióne Douro existujú dodnes opustené terasy, ktoré kedysi hostili vinohrady. Tieto miesta sú známe ako „mortórios“. Niekedy sa na nich dodnes nachádzajú olivové alebo mandľové stromy, ktoré boli vysadené namiesto viniča. Tieto „mŕtve miesta“ sú tichou pripomienkou skazy. V Portugalsku sa dokonca aj dnes používa obrazné spojenie „deu-lhe a fyloxera“ (dostala ju fyloxéra) na opísanie osoby, ktorá omdlela, alebo zariadenia, ktoré prestalo fungovať.
Kapitola 3: Zúfalý boj: Neúspešné metódy a vedecký pokrok
Zúfalé a drahé pokusy
V snahe o záchranu viníc sa vinári uchýlili k mnohým neefektívnym a zúfalým metódam, ktoré svedčili o ich bezmocnosti. Jedným z takýchto prístupov bolo napríklad pochovávanie živej ropuchy pod každým koreňom, s nádejou, že odvedie „jed“. No okrem poverčivých praktík sa vinári uchýlili aj k dvom drahým a riskantným riešeniam.
Prvou metódou bolo zaplavovanie. Hoci to bol čiastočne úspešný spôsob boja proti fyloxére, jeho použitie bolo veľmi obmedzené. Fungovalo iba na rovinatých vinohradoch, ktoré sa mohli ponoriť pod vodu na 40 dní, a ošetrenie sa muselo opakovať každý rok. Aplikácia bola logisticky veľmi náročná a drahá.
Druhou metódou bola chemická vojna s disulfidom uhlíka (CS_2). Toto riešenie bolo nedokonalé a nebezpečné, keďže jeho výpary sú vysoko horľavé. Aplikácia bola nákladná a náročná na prácu, pretože plyn sa musel vstrekovať do pôdy dvakrát ročne pomocou veľkého zariadenia. Navyše boli požiadavky na pôdu a klímu veľmi špecifické – pôda musela byť dostatočne porézna, aby plyn prenikol, ale nie natoľko sypká, aby mohol uniknúť. Táto metóda bola taká drahá a komplikovaná, že si ju mohli dovoliť len najbohatší vinári, čím sa prehlbovali sociálne rozdiely v postihnutých regiónoch.
Zlomový bod: Transatlantická spolupráca
Záchrana nakoniec neprišla od nákladných metód, ale od transatlantickej spolupráce. Kľúčový moment nastal, keď si francúzsky viticulturista Jules-Émile Planchon a americký entomológ Charles Valentine Riley, ktorý pôsobil v Missouri, uvedomili, že bojujú proti tomu istému škodcovi. Ich spolupráca viedla k správnej identifikácii pôvodu fyloxéry v Severnej Amerike a čo bolo najdôležitejšie, k objavu, že americké druhy viniča sú voči nej odolné.
Kapitola 4: Konečné víťazstvo: Štepenie a nový vinič
Vedecký princíp riešenia
Konečné riešenie fyloxéry je elegantné a vedecky podložené. Spočíva v štepení, procese, pri ktorom sa nadzemná časť ušľachtilého európskeho viniča (Vitis vinifera) (nazývaná „štep“) spojí s koreňovým systémom odolného amerického viniča (nazývaným „podpník“). Gény zodpovedné za chuť a kvalitu hrozna zostávajú v európskom štepe, zatiaľ čo americký podpník zabezpečuje odolnosť voči škodcovi. Týmto sa víno udržalo bez zmeny, zatiaľ čo sa vinič stal neporaziteľným.
Americký vinič sa bráni pred fyloxérou dvoma hlavnými spôsobmi:
- Lepkavá miazga: Korene amerického viniča vylučujú lepkavú miazgu, ktorá upcháva ústne ústrojenstvo vošiek, čím ich odrádza od ďalšieho živenia.
- Ochranné pletivo: Aj keď sa fyloxére podarí vytvoriť ranu, americký vinič na ňu okamžite reaguje vytvorením ochrannej vrstvy pletiva. Tým zabráni sekundárnym bakteriálnym a plesňovým infekciám, ktoré sú skutočnou príčinou smrti európskeho viniča.
Praktická aplikácia
Štepenie ušľachtilého viniča na americké podpníky sa stalo hlavnou metódou, ktorá sa používa dodnes. Príklad z Pukanca na Slovensku ukazuje, aký náročný bol tento proces v praxi. Vinári štepili vinič „nasucho“ v zime, ukladali zaštepené prúty do vlhkých pilín v debnách, ktoré museli stáť v kuchyni pri peci, aby sa zakorenili. Až po dvoch rokoch v škôlke sa zakorenené sadenice presúvali do vinice.
Hoci sa dnes štepenie považuje za ideálne riešenie, na začiatku to nebola jednoduchá cesta. V slovenskej Radošine sa po zničení viníc fyloxérou tiež vysádzali štepy na amerických podpníkoch. Vtedajší vinári však nepoznali rôzne odrody podpníkov ani ich nároky na pôdu, čo viedlo k úhynu štepov a k neustálemu zmenšovaniu plochy viníc. Tento príklad ukazuje, že víťazstvo nad fyloxérou nebolo okamžitým zázrakom, ale dlhodobým procesom učenia, experimentovania a rozvoja novej, vedecky podloženej disciplíny výberu podpníkov.
Kapitola 5: Neospevovaní záchrancovia: Podpníky
Záchrana európskeho vinárstva stála na genetickom základe troch hlavných severoamerických druhov viniča, ktoré sa stali základom pre podpníky: Vitis riparia, Vitis rupestris a Vitis berlandieri. Tieto druhy sa vyznačujú odlišnými vlastnosťami a odolnosťou voči pôdnym a klimatickým podmienkam.
- Vitis riparia: Preferuje chladné, úrodné a vlhké hlboké pôdy. Jej korene rastú laterálne, čo ju robí nevhodnou pre suché alebo vápenaté pôdy.
- Vitis rupestris: Má hlboký koreňový systém a je vhodná pre teplé a dlhé vegetačné obdobia.
- Vitis berlandieri: Je silný vinič s dužinatými koreňmi, mimoriadne odolný voči suchu a nízkym zimným teplotám.
Tieto základné druhy sa neskôr začali krížiť, aby sa skombinovali ich najlepšie vlastnosti a vytvorili hybridné podpníky, ktoré by vyhovovali širšiemu spektru podmienok.
- Kríženie V. riparia \times V. rupestris: Vytvorilo podpníky ideálne pre hlboké, úrodné a vlhké pôdy, ktoré dodávajú vrúbľovanej odrode miernu bujnosť a niekedy urýchľujú dozrievanie.
- Kríženie V. berlandieri \times V. riparia: Výsledkom sú podpníky so strednou až vysokou bujnosťou, najmä v oblastiach s dostatkom zrážok.
- Kríženie V. berlandieri \times V. rupestris: Vytvorilo podpníky odolné voči suchu, so strednou až vysokou bujnosťou, vhodné pre širokú škálu typov pôd.
Kompendium koreňových podpníkov
| Druh/Hybrid | Pôvod | Hlavné vlastnosti | Ideálne podmienky |
| Vitis riparia | Severná Amerika | Laterálny rast koreňov, nízka bujnosť | Chladné, úrodné, hlboké a vlhké pôdy |
| Vitis rupestris | Severná Amerika | Hlboký rast koreňov, vysoká bujnosť | Teplé, dlhé vegetačné obdobie |
| Vitis berlandieri | Severná Amerika | Hlboký rast koreňov, vysoká tolerancia voči suchu | Teplé a suché podmienky |
| V. riparia x V. rupestris | Hybrid | Nízka až stredná bujnosť, môže urýchliť dozrievanie | Hlboké, úrodné a vlhké pôdy |
| V. berlandieri x V. riparia | Hybrid | Stredná až vysoká bujnosť | Vlhkejšie podmienky |
| V. berlandieri x V. rupestris | Hybrid | Stredná až vysoká bujnosť, vysoká tolerancia voči suchu | Široké spektrum pôdnych typov, teplé a suché regióny |
| SO4 | Hybrid | Stredná bujnosť, zabraňuje chloróze | Pôdy s vysokým obsahom vápnika |
Vďaka tomuto výskumu si dnes vinári môžu vybrať podpník presne na mieru svojim pôdam a klíme, čo potvrdzuje, že fyloxéra síce zničila pôvodné vinice, no zároveň položila základy pre modernú, vedecky riadenú vitikultúru.
Epilóg: Trvalé dedičstvo
Súčasná hrozba a dedičstvo
Fyloxéra je naďalej prítomná a predstavuje pre vinohradníctvo stále riziko. V 90. rokoch 20. storočia objavenie nového biotypu, nazývaného „Biotyp B“, spôsobilo v Kalifornii v oblasti Napa zlyhanie bežne používaného podpníka AXr1, čo si vyžiadalo rozsiahle preštepovanie viníc. Napriek tomu, že pestovanie na vlastných koreňoch je stále riskantné, niektorí pestovatelia sa ho aj dnes odvážia, najmä v piesočnatých pôdach, kde sa fyloxére nedarí. Hoci je tento prístup rizikový, umožňuje zažiť chuť vína z dávno stratenej éry.
Relikty a spomienky
Dnes sú pôvodné, „pre-fyloxérové“ vinohrady mimoriadne vzácne. Tie, ktoré prežili, slúžia ako živé múzeá a pamiatky na stratený svet. Príkladom je zachovaná pre-fyloxérová réva v španielskom regióne Rioja. Jej existencia pripomína, aká hlboká bola táto pandémia a ako fundamentálne zmenila vinársku prax. Fyloxéra nebola len choroba viniča; bola to udalosť, ktorá prinútila celú jednu kultúru opustiť stáročné tradície a prijať vedecký prístup. Navždy tak zmenila vzťah medzi vinohradníkom a viničom.
Glosár pojmov
- Fyloxéra viničová (Daktulosphaira vitifoliae): Mikroskopický hmyz podobný voške, ktorý napáda korene viniča.
- Štepenie: Technika, pri ktorej sa ušľachtilá časť viniča (štep) spája s koreňovým systémom iného viniča (podpník).
- Štep (scion): Nadzemná časť viniča, ktorá produkuje plody.
- Podpník (rootstock): Koreňový systém, na ktorý sa štepí ušľachtilá odroda; je odolný voči fyloxére.
- Pravokorenný vinič: Vinič pestovaný na vlastných koreňoch, bez podpníka.
- Vitis vinifera: Európsky druh viniča, ktorý bol takmer zničený fyloxérou.
- Vitis riparia, Vitis rupestris, Vitis berlandieri: Severoamerické druhy viniča, ktoré poskytli genetický základ pre podpníky odolné voči fyloxére.
- Nodosity a tuberosity: Zhrubnutia na koreňoch, ktoré vznikajú v dôsledku napadnutia fyloxérou. Nodosity sú menšie a vznikajú na mladých koreňoch, tuberosity na starších.
- Mortórios: Portugalský výraz pre opustené vinice, ktoré boli zničené fyloxérou a premenené na terasy.
- B.P. / A.P.: Skratky pre „Before Phylloxera“ (pred fyloxérou) a „After Phylloxera“ (po fyloxére), ktoré sa používajú na označenie dvoch hlavných ér v histórii vinohradníctva.
